Na materskej našla odvahu začať sa venovať naplno tomu, čo ju dlho volalo – dizajnu. Vďaka podpore mentorov a komunity prekonala počiatočné pochybnosti a odhodlala sa ísť “s kožou na trh“ – vytvoriť si portfólio a hľadať si prvú UX prácu. Obdobie na materskej bolo paradoxne štartovacím bodom novej kariéry: „Prestala som čakať na ‚správny čas‘ a začala veci tvoriť a zdieľať.“

Julia, dnes si už skúsená UX výskumníčka a dizajnérka, pôsobíš v Customer Experience štúdiu LB*. Tvoja cesta v UX ale nezačala tu – ako teda vyzerali Tvoje prvé kroky v UX? Čo Ťa priviedlo k tejto profesii a ako sa z prvých experimentov stali plnohodnotné dizajnérske rozhodnutia? :)

Moja cesta (alebo skôr prvé pokusy týmto smerom) sa začala počas materskej. :-) Predtým som pracovala v administratíve, no táto práca ma nenapĺňala. Počas materskej som sa začala zamýšľať nad tým, čo by ma naozaj bavilo. Prvým pokusom bol grafický dizajn – absolvovala som kurz grafického dizajnu v Learn to Code. Veľmi ma to bavilo, dokonca som vyhrala malú súťaž za návrh loga pre lokálny biznis. Postupne som si však uvedomila, že som sa síce dokázala naučiť vytvárať niektoré veci, ale stále to pôsobilo ako cookie cutter (šablónovité) – chýbala tam kreativita.

Neskôr som sa začala zaujímať o UX dizajn, čítala som prvé články, absolvovala som úvodný kurz na Udemy, a potom aj “ÚVOD DO UX” od SUXA. Postupne som pracovala na vymyslených projektoch, aby som si skúšala aplikovať teoretické znalosti do praxe. Oslovila som bývalého zamestnávateľa s ponukou, že mu navrhnem re-dizajn webovej stránky, ak mi poskytne prístup ku GA4. (Google analytics 4). :) Už vtedy som pochopila, že je to mega zaujímavý proces a že to chcem robiť. Googlila som si firmy a našla som Lighting Beetle*, vtedy som si povedala: Wou, v tejto firme by som naozaj chcela raz pracovať.

Keďže som priebežne čítala o UX a možnostiach uplatnenia sa v tejto oblasti, vedela som, že si musím vyskladať portfólio, ktoré môžem ukázať zamestnávateľovi na pohovore. Bolo jasné, že ho musím spracovať kvalitne – v životopise som totiž nemala žiadne relevantné skúsenosti, a tak mojou jedinou šancou boli fiktívne projekty. Začala som spätne popisovať procesy, ktorými som pri týchto projektoch prechádzala, a vtedy mi došlo…

„Prečo som si jednotlivé kroky zápisu prípadovej štúdie nezapisovala už počas samotnej práce? To bolo moje prvé veľké ponaučenie – písať prípadové štúdie už počas realizácie dizajnérskeho projektu.“

To znie ako veľa práce a odhodlania – najmä počas materskej. Muselo to byť náročné. Ako si teda získala spätnú väzbu – a čo sa dialo ďalej?

Svoje výstupy som potom publikovala na stránke vytvorenej cez platformu Wix. Nasledoval však zásadný krok – ukázať to celé niekomu a získať spätnú väzbu. Strašne som sa hanbila niekomu napísať – či už na FB stránku alebo do SUXA komunity. Tieto fóra som síce už dlho sledovala, čítala som diskusie, prihlasovala sa na online aj offline udalosti… ale bála som sa. Myslela som si, že ak ukážem niečo, čo bude smiešne, neprofesionálne alebo nedostatočné, vytvorím si zlé meno a nikto ma v Bratislave nebude chcieť zamestnať. 🙂

Zvolila som preto inú cestu – pridala som sa na zahraničné UX fórum, kde som zverejnila svoje portfólio a poprosila o spätnú väzbu. Povedala som si: „Tam ma nikto nepozná, a aj keď si spravím hanbu, je to bezpečný priestor – nič nestratím.“

Mala som obrovské šťastie na jednu UX-áčku z Austrálie, ktorá si moje portfólio prečítala – a totálne (síce profesionálne a konštruktívne) ho skritizovala. Nebudem klamať, bola to pre mňa taká malá existenčná kríza.

Pár dní som to predýchavala, a potom som sa pustila do kompletnej prerábky portfólia. Zapracovala som množstvo pripomienok. Niektoré svoje “chyby” som ponechala a zakomponovala ich do sekcie Lessons learned. Opísala som svoj postup a následne ho zreflektovala – priznala som: „Áno, toto nebolo dobré rozhodnutie, nabudúce to spravím inak.“ Chcela som byť transparentná a ukázať zamestnávateľovi, že sa viem poučiť zo svojich chýb.

Neskôr som oslovila dvoch úžasných UX-ákov, ktorí si portfólio pozreli a úplne ma nakopli. Povedali mi: „Áno, je to v poriadku – pokojne si začni hľadať prácu.“ To mi veľmi pomohlo – dodalo mi to sebavedomie.

Potom som už oslovila niekoľko firiem, vrátane LB*. Nasledovalo testovacie zadanie a pohovor. Ani neviem opísať, aký silný pocit šťastia som cítila, keď ma prijali na pozíciu UX výskumníčky.

Súčasťou Tvojej cesty k UX bol kurz, ktorý dnes poznáme ako ÚVOD DO UX od SUXA, toho času ešte pod hlavičkou Butterfly Effect programu. Akým spôsobom ovplyvnil Tvoju cestu? Bol pre Teba odrazovým mostíkom, dal ti potrebné sebavedomie, alebo len potvrdil, že si na správnej ceste? Čerpáš z neho dodnes?

Áno, tento kurz mi v prvom rade dodal potrebné a tak veľmi chýbajúce sebavedomie. Síce som už mala naštudované rôzne postupy a metódy, dokonca aj zostavené portfólio, cítila som sa úplne izolovaná. V tom čase som priamo nepoznala nikoho, kto by pracoval ako UX dizajnér/ka. Nemala som sa s kým poradiť a nevedela som, ako to funguje v praxi – v reálnej firme. Netušila som, čo presne obnáša každodenná práca UX dizajnéra.

Na každej lekcii som sa pýtala lektora na to, čo robí a ako to robí. Na niektoré prednášky som si už dopredu pripravila otázky, pretože som na ne narazila pri tvorbe portfólia. Presne som vedela, na čo sa chcem opýtať – napríklad na testovanie alebo content dizajn. Niekedy sa otázky vynárali priamo počas lekcie. A vždy to bolo nesmierne podnetné a zaujímavé.

„Pre mňa bola najväčšia pridaná hodnota kurzu v tom, že sme komunikovali s ľuďmi, ktorí denne pracujú na UX. Bol to dialóg, nielen prednáška.“

Okrem toho, kurz mi dal priestor byť súčasťou komunity. Na komunitnom Slacku som mohla kedykoľvek niekoho osloviť a dopýtať sa. Takto som si našla aj svojich mentorov, ktorí mi dali spätnú väzbu na moju snahu a portfólio, brutálne ma nakopli a poradili, ako pristupovať ku hľadaniu práce. Dokonca mi poradili, aké firmy osloviť.

Čo sa dialo po kurze? Aké boli Tvoje prvé kroky v praxi? Prišlo to hneď, alebo si sa musela presvedčiť, že je už čas ísť do recruitment procesov?

Musela som presvedčiť sama seba, že na to mám, a že sa mi nebude zamestnávateľ smiať, keď mu pošlem portfólio. :) Ako som spomenula vyššie, hneď po kurze som oslovila Betku (vtedy sa podielala na organizácii kurzu) a spýtala sa, či mi vie poradiť mentora, s ktorým si dám jednu session a ktorý pozrie moje portfólio a povie, či som pripravená začať hľadať prácu, alebo musím ešte niečo doštudovať. Poradila mi rovno dvoch, ktorí mi brutálne pomohli. Oslovila som zopár firiem, vrátane Lighting Beetle*. Potom som spravila testové zadanie a absolvovala som rozhovor, po ktorom ma prijali.

„Ani neviem opísať, aký silný pocit šťastia som cítila, keď ma prijali.“

UX v realite vs. očakávania

Keď si začínala, mala si predstavy o tom, čo UX znamená. Ako veľmi sa líšili od toho, čo dnes zažívaš na vlastnej koži? Hovorí sa, že UX dizajnér musí nosiť veľa klobúkov – ktorý  sedí Tebe najviac? Našla si svoju špecializáciu? Alebo ostávaš v rovine generalistky?

Asi hlavný rozdiel realita vs. očakávanie bol v tom, že nemusím vedieť robiť všetko…chvála Bohu… Myslela som si , že musím vedieť aj výskum, aj tvoriť koncept, ovládať prototypovanie, ako aj vizuálny dizajn. V LB* to funguje tak, že má každý svoju doménu (ja napríklad  UX výskum). Každý dizajnér/ka má iné dominantné vedomosti. Tento princíp je označovaný aj ako T-shaped skills: v jednej disciplíne ideš do hĺbky, a v ostatných – do šírky. Dizajnéri u nás poznajú viac ako fundamenty z oblastí, ako je interakčný dizajn, IA (informačná architektúra atď.), ale nevyžaduje sa, aby sme boli “špecialisti na všetko“.

Príjemné prekvapenie pre mňa bolo, že nebudem “hodená do vody“. Na každom projekte máme pravidelné stretnutia so skúsenejším odborníkom, ktorý sa pozrie na proces alebo výstupy a poskytuje spätnú väzbu. Je to priestor na to, aby sme sa mohli poradiť, opýtať si rady a zdieľať otvorene svoje neistoty. Tento proces sa u nás interne volá QA Quality Assurance (kontrola kvality). Dôraz sa kladie na to, aby sa klientom odovzdával kvalitný výstup, aj keď ho robia juniori. Považujem to za brutálne dobrú vec, pretože mi to dáva pokoj mysle v tom, že sa mám vždy s kým poradiť a prekonzultovať moje výstupy.

Ešte jedna vec, ktorá ma prekvapila, je, že veľkou súčasťou UX dizajnu je neustála komunikácia s klientom. Pôvodne som si myslela, že dostanem zadanie, vypracujem ho a odovzdám – hotovo. Takto to ale nefunguje.

„Je veľmi dôležité pravidelne komunikovať s klientom, vedieť, kedy ho zapojiť do dizajnérskeho procesu a včas overovať, či sú návrhy realizovateľné aj z technického hľadiska. Súčasťou UX je aj vnímanie biznisu klienta a pochopenie jeho skutočných obchodných potrieb.“

Niekedy klientovi pomôžeme aj pochopiť, čo vlastne potrebuje, a nastaviť dosiahnuteľné ciele. Navrhujeme, ako to môže merať, či svoje ciele dosiahol. Svoju špecializáciu som našla v UX výskume, čo milujem. Zameriavam sa aj na interakčný dizajn, chcem sa v ňom zlepšiť, lebo, ako som opisovala vyššie, je dobré mať pohľad do iných disciplín. To pomáha pri každodennej práci.

Čo by si odkázala niekomu, kto o UX premýšľa, ale stále váha? Čo by si si želala vedieť na začiatku Ty?

• Obklopiť sa informáciami o UX: nastaviť si rutinu čítania článkov o UX každý deň, prihlásiť sa na newslettery od rôznych UX zdrojov, pridať sa do UX komunity na sociálnych sieťach, chodiť na meetupy a prednášky. Pomáha to vedome aj podvedome vytvárať kontext a skúsenosti.

• Absolvovať kurz. Pre mňa ideálne lokálny a interaktívny, kde máš možnosť rozprávať sa s lektorom, pýtať sa na reálne skúsenosti. Najlepšie ísť na taký kurz už vtedy, keď máš naštudovanú aspoň trochu teóriu, aby si už mal/a v hlave otázky.

• Hľadať možnosti aplikovať znalosti v praxi. Môžeš ponúknuť nejakej neziskovke spraviť re-dizajn stránky. Alebo nájsť aplikáciu, ktorá má zlý UX, a navrhnúť zmeny. Ak sa nedarí nájsť niečo reálne, vymyslieť si niečo. Hlavné je to skúsiť, lebo vtedy sa najviac učíš.

• Nebáť sa poprosiť o pomoc. Nečakať tak dlho ako ja. :) UX komunita je veľmi otvorená a je to naozaj bezpečné prostredie, kde ti vedia poradiť a pomôcť. Nie je nič lepšie ako komunikovať s UX dizajnérom, ktorý ti ukáže reálne skúsenosti, dá spätnú väzbu alebo pomôže s tým, s čím momentálne zápasíš.

• Tvrdo pracovať a vedieť sa poučiť z vlastných chýb. Je veľká pravdepodobnosť, že tvoj prvý cvičný projekt nebude ideálny. Budete robiť chyby, a to je super. Lebo je to dobrá príležitosť sa niečo naučiť. Hlavné je tie chyby správne identifikovať (a preto je mega dôležité komunikovať s inými UX dizajnérom) a povedať si, ako budeš postupovať na budúci.

• Nevzdávať sa. Keď príde moment (a on pravdepodobne príde viackrát), že sa budeš cítiť totálne nekompetentne alebo zneistene, nedá sa tým vykolajiť. Ak sa niečo bude zdať príliš ťažké, nezvládnuteľné, rozbiť to na malé kroky a sústrediť sa na nich. Pýtať sa čo môžem spraviť pre tento cieľ dnes? Proaktívne si pýtať spätné väzby. Na začiatku tvojej cesty ti to pomôže identifikovať tvoje silné stránky a príležitosti na rast. Potom, keď už budeš robiť v UX, pomôže ti to neustále sa zlepšovať. Ako radi hovoríme v Lighting Beetle* – „Final neexistuje.“

Julia Krayevska pôsobí ako UX výskumníčka a dizajnérka v Customer experience štúdiu Lighting Beetle* v Bratislave už takmer 4 roky. Za toto obdobie pracovala na projektoch s klientmi ako sú Škoda Auto a ďalšími významnými partnermi. V roku 2019 absolvovala Butterfly Effect program a jeho kurz UX dizajn, ktorý dnes poznáme ako ÚVOD DO UX pod značkou SUXA (Slovenská user experience asociácia). V dizajne považuje za dôležité pochopenie potrieb zákazníka a aplikovanie výsledkov testovania používateľskej skúsenosti, ktoré vedú k lepším výsledkom v oblasti CX/UX.